Jano Zaťko (* 1976) zootechnik, kazatel a divadelní dramaturg „in spe“. Pracoval jako kulturní referent na magistrátě města Zvolen; redaktor zpravodajství na rádiu Regina; jako šéfredaktor Literárně-dramatického centra Slovenského rozhlasu v Banské Bystrici; ředitel regionálního studia Rozhlasu a televize; vrátný v divadle Palace na Václaváku; jazykový korektor; sekretářka Deany a Juraje Jakubiska; režisér rádia Pohádka a vedoucí archivu ČT24. Kdysi vedl literární klub ve Zvolenu a s Jožo Urbanem, který napsal „Vodu, čo ma drží nad vodou“, rád popíjel Jima Beama ve zvolenském hotelu Poľana. Následující vybrané ukázky jsou ze dvou bloků textů nazvaných Chuť na jonatánky a Ponorený medzi teba a teba.
(Foto: Petr Prouza)
Chuť na jonatánky
***
Zo zreteľne belasej hmly predo mňa vystupuje takýto obraz: ležím na starej dvojdielnej lavici nevkusne potiahnutej oranžovými gabardénovými zvyškami a nahlas sa smejem tomu, čo na mňa kričí otec. Je mladý. Má nie viac ako dvadsaťpäť rokov. Je štíhly s pekne tvarovaným telom. Zvyšuje hlas, ale ja mám stále pocit, že sa hráme. V tom momente zabúdam na jeho výbuchy zlosti, ktoré sa budú rokmi stupňovať a opakovať častejšie. Stále ležím krížom cez lavicu, tvrdý gabardén má žmolky, ktoré ma tlačia na obnaženom bruchu. Nepočujem, čo otec kričí, cítim len, že sa už nesmeje a smiech nepočuť ani z jeho reči. Slovám nerozumiem, pretože som ešte v zajatí vlastného smiechu. Nahlas sa rehocem a neviem sa zbaviť tejto veľkej detskej chuti smiať sa bezdôvodne. Vtedy cítim, ako sa otcove silné telo na mňa zvalí celou váhou a ako do mňa búši päsťami. Ešte chvíľu sa smejem, ale veľmi rýchlo ma premkne bolesť a sklamanie, ktoré si budem pamätať po celé detstvo. Otcovi sa nedá veriť. Nerešpektuje hru, nerešpektuje mňa.
***
Spanilý objekt, ktorý mi sem-tam ešte aj dnes vstupuje do snov, je môj šľachovitý spolužiak. V bazéne na ktoromsi školskom výlete si uvedomujem, že ma viac ako čokoľvek iné zaujíma jeho vták vzdúvajúci sa pod tigrovanými plavkami. Vidím ho celkom podrobne, aj keď mi príde hlúpe, že ma pritom pristihne sám protagonista, ktorému otvorene robí dobre, že si ho takto obzerám. Nečervenám sa, pokračujem v sledovaní príjemne zhmotnenej siluety jeho erektujúceho pinďúra, ktorému priliehavé zlatohnedé plavky už zjavne nestačia. Uškrnie sa a najskôr sa ich snaží natiahnuť ako sa dá, keď mu dôjde trpezlivosť, jednoducho to nechá tak a rozhodne sa prešuchne popri mne do najbližšieho stanu. Natiahnem ruku a stihnem bordovočervenú pulzujúcu hlavičku veľmi jemne zmačknúť v dlani.
***
Je vo veku, kedy ešte nepotrebuje nosiť podprsenku. Dve vzrušujúco oblé hruštičky sa jej natriasajú v rytme cvalu staršieho hnedého koňa, ktorého si dnes osedlala. Keď zoskočí z vlhkého oblého tela, nepôjde sa osprchovať, ešte si na sebe nechá odkaz zo sveta, o ktorý čochvíľa príde. Sladkokyslá vôňa sa mi dotieravo núka, ale neprekáža. V jej rukách cítim čosi, čo potom márne hľadám v rukách mužov. Jej dlane sú malé, okrúhle, bez jediného kúska zhrubnutej kože. Páči sa mi, keď ma začne bozkávať na krk. Sčerveniem, nie od hanby, ale preto, že tým spustila hru na našom obľúbenom hudobnom nástroji. Nebránim sa. Šikovnými prstíkmi sa jemne, pomaličky, ale dôrazne presúva po celej klaviatúre. V jednom okamihu si myslím, že vie. Ale keď za moment otvorím oči, uvedomím si, že netuší. Je ešte stále toľko toho, čo by som mal povedať. Namiesto toho vystrelím dva ohnivé šípy a prilepím sa na jej nezrelé, horúčosťou blčiace kozliatka. Páčia sa mi, ale voňajú mliekom.
***
Povedala mu, že je žiarlivý psisko. Odkričal jej, že je junčovina.
Na bitúnku som videl, čo je to junčovina, že junčovina je krvou zapáchajúce trasľavé mäso z junca. Dieťa takým slovám nerozumie. Myslel som si, že junčovina je čosi ako starkej hrdzavonedá popraskaná pokrievka alebo druh hrubej vlnenej látky, z ktorej mama šije širokánske nohavice pre otcovu krstnú mamu, ktorú sme všetci volali jednoducho krstná. Junčovina sa stala zaklínadlom, keď otec v šialenom tanci rozhadzoval po byte taniere, pretože polievka nebola dosť teplá. Inokedy preto, že bola príliš horúca. Junčovina visela nad drevenou kuchynskou zárubňou ako kriedou nakreslený krížik s textom INRI. A tak keď starká priniesla pred štedrým dňom vianočné darčeky a medzi nimi otcove rádio značky Serenáda, neodolal som. V noci som potichu vstal, našiel som si šroubovák a do rána som ho rozobral na kikilióny hlúpych a viac nikam nepasujúcich drobných súčiastok.
***
Na prvého mája som detsky otvorene obdivoval honosné pestrofarebné alegorické vozy. V malom baníckom mestečku, kde bol ešte aj sneh sivočierny, znamenali napriek svojej prednostne agitačnej úlohe, nevídané spestrenie každodenného stereotypu. Jarmok som videl ako jednoliate divadelné predstavenie. Ulica, na ktorej sme bývali sa za tri dni zmenila na všetkými možnými vôňami rozvoniavajúce a zvukmi od výmyslu sveta hrajúce javisko. Keď som sa bez koruny prechádzal vo vzdúvajúcej sa farbistej ľudskej mase, cítil som sa ako jeden z hercov. Bol som vlastne sám, ale aj napriek tomu som vnímal, že som poctivou súčasťou toho veľkého, mimoriadneho spoločenstva.
***
Ani jedna z vecí, ktoré sme si spolu kúpili nie je celkom moja. Po čase sme k romantickým, spoločne prežitým dňom začali priraďovať knihy, drobnosti, darčeky, cédečka. Každá z vecí bola - naša. Teraz, keď som sám, obklopujú ma veci, ktoré podozrievam z podlej zrady. Nie sú celkom moje, ale ani úplne jeho.Včera som ho videl. Je ostrihaný! Jeho nádherné dlhé vlasy farby havranej černe sú nenávratne preč. Len dúfam, že si svoje tajomstvo neukrýval vo vlasoch.
Sŕkanie chudoby
*
Siedmy deň stvorenia
bolo súrne treba
Zhavranelý sneh
Rúči biely brat
Na počiatku stačila
aj tá sriedka chleba
Slepý kôň zatrúbil
Poďme sa odobrať
*
Podobné pohyby
Vnútorné práva
Po kúsku masíruj
pierkami páva
Som pre teba iba kamasútra
Mesiáš čo z tvojho
hnevu sŕka
*
Ostrohy kohútie
za ľudský groš
Žobronil o útek
S nohami na ruke
Gombíkmi chleba
Pandrava bledá
Za popol
nedá
*
Hámor medený
na vrchole sveta
Napnutá tetiva
Niet už práva veta
Na boľavé telo
šípkového čaju
Nebol som to ja
koho naháňajú?
*
Keď obor zadrieme
štekli ho halúzkou
Nech visí z jablone
Na mieste krvi
Za lásku bytostí
napokon zostarol
A kto sa prebudil
poplynie prvý
Ponorený medzi teba a teba
***
Ponorený medzi teba a teba, nadúvam sa ako hlucháň, keď toká.
Vychutnávam si každú tvoju pomlčku, každá pauza je novým nádychom.
Ešte ťa obkročím jazykom, lebo ten pomenúva svet.
Je tvoj a môj. Zmestí sa do záhybov tvojho ucha, keď vykročím
tým smerom. Je to aj voda, ktorej hladina nás prikrýva.
Pátram nosom, sŕkam ťa rukami, viažem si uzlík na každom
vodnom kruhu. Je ich veľa, lebo iba dnes tak veľa znesiem.
Naše leto je mäkké ako živica a drobí sa ako travertínová skala na druhom
brehu vody. Tam stojíš a spievaš pieseň. Slovám nerozumiem, ale vidím ťa
jasne ako nahý plávaš na hladine môjho jazyka
***
Navštevoval si jeho dom vždy s novým slovom a jeho pery ťa skúmali
tak dlho, že ich ešte cítim na svojich. Je pravda, že som stál v kúte
nahý a bez očí, na tie som rýchlo zabudol, lebo vidieť sa dá i rukami.
Jeho voda mnou pretiekla, cítim jej rytmus. Vznáša sa vo vákuu môjho srdca
ako dáždnik púpavy. Papierové telo, ktoré sa nám obom prisnilo,
má sladkastú príchuť žlče. Obhrýzame, každý z inej strany, jeho kosti.
Posväť sa včera a včera, a potom zostaň navždy ticho, ako i my
budeme hlasno mlčať o tvojej nevere. Láska je štedrá tma
zakliata v zmrznutom víne. Je šťuka, ktorá si tvrdohlavo razí cestu na breh.
Každá moja časť dookola mlčí o tvojej duši s okom nahého krkavca.
Nad hlavami sa nám vznáša ako plamienok, ako balónik z ryby.
***
Dnes sa tvoje telo popri mne plazí ako had a naše hádky majú
podobu tvojho ex milenca. Vidím sa plochý ako kurací hrudník môjho
vulgárneho otca s revolúciou v ústach. Slastný strach ma scvrkáva
do seba ako pivónia červených štipľavých mravcov. Môj úd práve
zamestnáva predstava, že ťa niekto iný obrába zozadu.
Je to len fatamorgána, hučí mi pred nosom oblok, ktorým
plieska prievan. Tiež priateľ. Teraz patrí celý iba tebe,
bubnuje mi v sluchách oneskorený dážď so snehom.
Hadi ho nemôžu vystáť. Všetci mi chcú zrazu pomáhať.
Vyvolať urazený mesiac, zaplombovať mŕtvy zub, prihnať sa
ako dnešná hádka a odísť ako ty. Ale ty už ležíš pripravený.
***
Je to v pohybe očí, ktoré sledujú výskajúce dieťa s ošúchanou loptou.
Alebo sa mýlim, a len ty poznáš skutočný dôvod. Nohy sa dajú do žiarlivého
cvalu, ale je to aj pomalým rytmom môjho skameneného lona.
Na jar sa všetko pýta kto má farbu a kde je príliv.
Odpoveď je ľahká ako výdych a priezračná ako je bočná čiara
ryby. Jasná kontúra tvojej vrchnej pery je to, v čom to je.
Plný a prázdny vesmír v jednom vysokom „C“. Je to ako nádych.
Pomalý a plynulý, priebežne sa napĺňajúci vak pľúc, okysličuje drobné,
voľným okom neviditeľné, podstatné. Alebo sa mýlim, že len ty
poznáš skutočný pohyb, ako každý deň i včera, zakliaty v tejto piesni?