Ján Škriab, (* 1982) Bardejov/Uničov. Píše málo a nikdy nič nevydal. Bol viac ako jedenkrát finalistom Majstrovstiev Slovenska v Slam poetry. Slamuje pod pseudonymom Jánoš. V Bardejove organizuje slamy, občas koncerty a výstavy. Tvorí polovicu Dub poetry projektu s názvom Podchody
https://www.instagram.com/janos_kriab/
Foto: Peter Sivanič
Jedno ráno
Dnes ráno som vstal,
zaúčtoval náklady
a ukojil trh.
Toľko ponúk,
že nestíham žiť.
Ruky šmátrajú v prázdnote.
Ručičky hodín prerušujú spánok.
Vákuovo balený pokoj
ponúkajú v supermarkete.
Hneď v prvom regáli
vedľa sebazaprenia.
Iné ráno
Nebol prvý ani posledný.
Budil sa každé ráno.
Nesťažoval sa.
Obliekal si nohavice,
ponožky,
tričko.
Pyžamo nedbalo
uložil pod vankúš.
Ešte bozk osobe spiacej
na ľavej časti cintorína.
V uliciach ho čakala tma
a hlučné hádky aut.
V bufete nedochutená
držková polievka.
Ďalšie ráno
Vdychujem rána
skôr než ospalé slnko.
Míňam svetlá áut,
svetla autobusov.
Osamelého bežca
a troch cyklistov.
Driemajúce mátohy za volantom
cestujú do svojich hrobov.
Každý deň vstávať k mŕtvym.
Odpichnúť si
Prežiť
Odpichnúť si
Nakúpiť
Vyzdvihnúť deti zo školy
Žiť pri pive
na bicykli
pri seriáli
vedľa knihy
v záhradke.
Žiť aspoň pol hodiny
nájdenej na dne
vybitých bateriek.
Zvyšky životov
V urieknutej rannej vôni
cítiť zvyšky životov.
Nenapadne vyprchávajú
počas celého pracovného dňa.
Deravé vrecka, zatvárací nožík,
vrchnák z piva aj otcove omrvinky.
Stopy po klasických raňajkách.
Vychutnaj to naopak ako tvoj tatko.
Ešte nezvoň na obedové menu.
K večeru zase slnko stmavne.
Ani vráska, ani rana na jeho tvári.
Vravievali sme si,
že keď slnko vlezie do stredu našich životov,
budeme viac než dokonalí.
Ja som však netrafil trajektóriu.
Zazerám na drobné škvrny,
prehliadam úbytok celku.
Raňajkujem dole hlavou,
aby som zmiatol slnko,
nech ešte chvíľu ostane
vo svojej stajni.
Matematika
Deti ušli bez raňajok.
My v takmer horizontálnej polohe
separujeme ovsenú kašu.
Nepravidelný sklz lyžíc
po stenách misiek z ikei,
vytvára jemnú zvukovú stopu.
Inokedy býva všade ticho.
Ani si nepamätáš,
ako chutí pohľad do očí,
skoré raňajky
a usrkávania čerstvého mätového čaju
zo Zlatkinej záhradky.
Po ulici sa vlečie policajné auto,
naplní všetky štrbiny v izbe
pocitom bezpečia a ochrany.
Spravidla však ochrana leží
v prvej zásuvke
vzadu za trenkami
a manžetovými gombíkmi.
Na večeru servírujeme domáce úlohy.
Je nevyhnutné učiť sa matematiku.
Vedieť spočítať
dni do začiatku prázdnin,
do konca pracovného týždňa,
do začiatku dôchodku,
do predčasného konca dôchodku.
Úroveň
Niektorých ľudí ani nepoznám,
no stretávam ich občas
na transfúzke.
Pokecám si s nimi lepšie
než s bývalými spolužiakmi.
Sú rôzni.
Nedočkavci postávajú na chodbe
a krútia sa okolo vlastnej osi.
Kľuďasi čítajú knihy.
Všetci pijú litre čaju.
Akási Timea prišla prvýkrát
pochopiť ten pojem,
pri ktorom stuhne krv v žilách.
Sme tu,
sme jeden tím.
Najdokonalejšia ekonómia učí,
že pre správne fungovanie spoločnosti
potrebujeme voľný trh.
Tu ale nefunguje.
Ak nepočítaš deň voľna,
nič nezískaš.
Obchod so smrťou profituje kdekoľvek.
Ten so životom si našťastie
na niektorých miestach
udržiava ľudskú úroveň.
V tej istej posteli
Nikdy si neustielam posteľ.
Večer mam ustlané.
Neraňajkujem.
Ak si usteliem,
rozmýšľaš, čo nie je v poriadku.
Ja odchádzam,
ty snívaš.
Robím to každé ráno,
no uživiť sa tu je pre mňa
ako kŕmiť sa ľavou nohou.
Niekto sa to naučí,
niekto sa márne snaží.
Ja stále tápam.
Prispôsobím sa iba natoľko,
aby som prežil.
Nezaradím sa tam,
kde „Si šikovný“
už dávno nie je
príjemná detská pochvala.
Na huby
Keď som išiel naposledy na huby,
otvorené fľaše sa skrývali v kríkoch,
štverali sa na stromy,
ukájali sa v zurčivom potôčiku.
V niektorých už bývali
aj také tie krivé
sladkovodné kôrovce.
Huby nikde.
Hľadal som teda niečo,
na čo by som si zvykol.
Ktovie,
možno je lepšie nič nenájsť.
Cestou domov som sa ani raz neobzrel.