Lucia L. Fišerová (* 1977) pochází z Bratislavy, kde vystudovala dějiny umění. Od té doby se zabývá fotografickým obrazem a podobami jeho výstavní a knižní prezentace. Přednáší v ateliéru Fotografie na UTB ve Zlíně a na FAVU v Brně.
Dělnice slova. Svými básněmi se pokouší prosvítit to, co nedokázala zamlčet fotografií. Poezii píše souvisleji devátým rokem. Je pro ni alternativní cestou k obrazu. I jím chce však jen projít. Její zahrady jsou plné vět.
Na podzim jí v nakladatelství HOST vyjde první sbírka.
Básně z připravované sbírky a dalších rukopisů společně vybraly Lucia L. Fišerová a Leona Bohdálková.
I.
text nemá hranu
text není nic
jenom zjevení
a zamlčení
má jenom svůj smysl
a svůj nesmysl
***
oči hladově nakusují řádky
mezitím v textu
vše se už stalo
***
v textu je vždy místo
pro další text
nekonečné ustupování
pro možnost odpovědi
až se nakonec
není kam hnout
***
texty padají nepřetržitě na sebe
aby nezbylo
bílých míst
***
zvednout text textem
ostrými drápky suchých zipů
bezkrevně v sobě
***
závěsy textů v průvanu
někdo jakoby prošel
nevíš nic
provívej labyrinty
mého psaní
Svatý Pohybe
II.
Portrét priamky ako bod večnosti.
Siedmy deň Boh stvoril Hostiu.
A bola dobrá.
***
Roztrhlivec, nedívač a pozorkyně.
Chýba bezpríznakový emotikon:
Vnímam.
***
Uhnité konce viet vytiahnutých z vázy.
Tisíckrát začneš: ale
od javov stratíš sa do príčin.
***
Zjaviť sa v svetline bytia,
v mieste, kde je text matný.
Chýbaš mi viac, ako si ťa pamätám.
***
Zaznieš
ďalšou nevyužitou možnosťou,
ale sneh o sebe píše sám.
***
Bod večnosti je tam, kde
všetko, čo sme si už povedali sa rovná
všetkému, čo sme si ešte nepovedali.
III.
vráťme sa do záhrady, drahý
s presnosťou nasekať astry
už je tam tma. popŕcha, ale ešte
zvesíme sieť
včera umrela Louise
preto ten bohatý klematis
v nedeľu ako slavobrána
medzi hriadkami panelákov
zostaňme
zrak páli nocenka
a za nás na mieste
výpadku pamäte
bdie sakrament
***
Vzrušujúca štedrosť čerešňového stromu
Neúnosne vyzdobený sám sebou
Na konci frigidného sadu
Dal sa ti, keď si nedúfala
***
Nastav si vnútornú tichosť
Aby si ho nepočula mlčať
Z jeho samoty vykroj svoju
Na mieste po nej zostaň stáť
***
Tisícročná lipa hučí včelami
Nie je to jeden tón, sú to všetky tóny
Stojíš v nej, vôňa je hlboká a žltá
Tú vôňu počuť, včely odnášajú lipu
***
Uzlíky večných začiatkov
Zastavené rubom nezmyslu
Niekto ti z druhej strany vracia nite
Vyšívaš obraz, ktorý nepoznáš
***
Ťahajú z teba farbu
Do šiestich ampuliek s nulou
Ešte ukázať prsia
Mužovi, čo vraj fotí srdce
***
Slnečný večer. Ako ťa triafa pokoj
Srdcom sa blysli dlhé zlaté ihly
Úlomky lúčov, sklenená vata
Karamelové nite, akými ti pokreslili tanier
***
Usmievaš sa smerom do seba
Rozťahuješ kúty úzkosti
Na niečom nedotknuteľnom v sebe
Nezadržateľne sa smeješ
***
Bolestivá myšlienka
Zjemnela modlitbou
Rozkrojila ti srdce
Ako maslo nožom od medu
***
Stále tomu všetkému tak veríš
Akoby niekto veril tebou
Akoby pod tebou išiel chodník
Akoby nad tebou zastal mesiac
***
Prekvapilo ťa, ako málo bolo plodov
Riedke hrozná, plesnivé slivky, tvrdé jablká
Ale krík hortenzie po rokoch zarodil
Dal pätnásť kvetov rôzne blížiacich sa modrej
IV.
telo rozpuknuté ako párky
ukrižovanie je, pochop to
doslovná prosba
o dotyk bez výhrad
***
nohy klaď na lávku presne
obtáčaj úživé kruhy
zohrievaj kameň draním
do plášťa časom sa vryješ
***
tma chrámu ťa vtiahne, prebudí
je to predloha
to, čo z toho nie je pre ľudí
je preboha
***
tvoj domov je len tam
že nie je
je iba vtedy
aby zatiaľ
***
v momente zrkadla
zvážnel vzduch
Judášovo srdce líže mačka
veď sa toľko neboj
***
nedeľa je
bolestivý deň liečenia
dutina oblepená Bohom
s povrchmi
hltám hĺbky
bola by to teraz iba
polovica pravdy
ešte nestojíme proti sebe
dostatočne
statočne
fotografiu neprehlbuje iná
báseň
ale tá istá láska
lenže – láska...
písať len z bolesti je
nepochopenie
asi ako trikrát udrieť do srdca
a nazvať to
do pŕs