Lucia L. Fišerová: S presnosťou nasekať astry

neděle 6. dubna 2025


Lucia L. Fišerová (* 1977) pochází z Bratislavy, kde vystudovala dějiny umění. Od té doby se zabývá fotografickým obrazem a podobami jeho výstavní a knižní prezentace. Přednáší v ateliéru Fotografie na UTB ve Zlíně a na FAVU v Brně. 


Dělnice slova. Svými básněmi se pokouší prosvítit to, co nedokázala zamlčet fotografií. Poezii píše souvisleji devátým rokem. Je pro ni alternativní cestou k obrazu. I jím chce však jen projít. Její zahrady jsou plné vět.


Na podzim jí v nakladatelství HOST vyjde první sbírka. 


Básně z připravované sbírky a dalších rukopisů společně vybraly Lucia L. Fišerová a Leona Bohdálková.













I.



text nemá hranu

text není nic 

jenom zjevení

a zamlčení


má jenom svůj smysl 

a svůj nesmysl






***


oči hladově nakusují řádky


mezitím v textu

vše se už stalo






***


v textu je vždy místo 

pro další text

nekonečné ustupování

pro možnost odpovědi


až se nakonec 

není kam hnout






***


texty padají nepřetržitě na sebe


aby nezbylo 

bílých míst






***


zvednout text textem 

ostrými drápky suchých zipů

bezkrevně v sobě






***


závěsy textů v průvanu

někdo jakoby prošel

nevíš nic


provívej labyrinty

mého psaní


Svatý Pohybe






II.


Portrét priamky ako bod večnosti. 

Siedmy deň Boh stvoril Hostiu. 

A bola dobrá.






***


Roztrhlivec, nedívač a pozorkyně. 

Chýba bezpríznakový emotikon: 

Vnímam. 






***


Uhnité konce viet vytiahnutých z vázy. 

Tisíckrát začneš: ale 

od javov stratíš sa do príčin. 






***


Zjaviť sa v svetline bytia, 

v mieste, kde je text matný. 

Chýbaš mi viac, ako si ťa pamätám. 






***


Zaznieš 

ďalšou nevyužitou možnosťou, 

ale sneh o sebe píše sám. 






***


Bod večnosti je tam, kde 

všetko, čo sme si už povedali sa rovná 

všetkému, čo sme si ešte nepovedali. 






III.


vráťme sa do záhrady, drahý 

s presnosťou nasekať astry 


už je tam tma. popŕcha, ale ešte 

zvesíme sieť 


včera umrela Louise 


preto ten bohatý klematis 

v nedeľu ako slavobrána 

medzi hriadkami panelákov 


zostaňme 

zrak páli nocenka 

a za nás na mieste 

výpadku pamäte 


bdie sakrament






***


Vzrušujúca štedrosť čerešňového stromu

Neúnosne vyzdobený sám sebou

Na konci frigidného sadu

Dal sa ti, keď si nedúfala






***


Nastav si vnútornú tichosť

Aby si ho nepočula mlčať

Z jeho samoty vykroj svoju

Na mieste po nej zostaň stáť






***


Tisícročná lipa hučí včelami

Nie je to jeden tón, sú to všetky tóny

Stojíš v nej, vôňa je hlboká a žltá

Tú vôňu počuť, včely odnášajú lipu






***


Uzlíky večných začiatkov

Zastavené rubom nezmyslu

Niekto ti z druhej strany vracia nite

Vyšívaš obraz, ktorý nepoznáš






***


Ťahajú z teba farbu

Do šiestich ampuliek s nulou

Ešte ukázať prsia

Mužovi, čo vraj fotí srdce






***


Slnečný večer. Ako ťa triafa pokoj

Srdcom sa blysli dlhé zlaté ihly

Úlomky lúčov, sklenená vata

Karamelové nite, akými ti pokreslili tanier






***


Usmievaš sa smerom do seba

Rozťahuješ kúty úzkosti

Na niečom nedotknuteľnom v sebe

Nezadržateľne sa smeješ 






***


Bolestivá myšlienka

Zjemnela modlitbou

Rozkrojila ti srdce 

Ako maslo nožom od medu






***


Stále tomu všetkému tak veríš

Akoby niekto veril tebou

Akoby pod tebou išiel chodník

Akoby nad tebou zastal mesiac






***


Prekvapilo ťa, ako málo bolo plodov

Riedke hrozná, plesnivé slivky, tvrdé jablká

Ale krík hortenzie po rokoch zarodil

Dal pätnásť kvetov rôzne blížiacich sa modrej






IV.


telo rozpuknuté ako párky

ukrižovanie je, pochop to

doslovná prosba 

o dotyk bez výhrad






***


nohy klaď na lávku presne

obtáčaj úživé kruhy

zohrievaj kameň draním

do plášťa časom sa vryješ






***


tma chrámu ťa vtiahne, prebudí

je to predloha

to, čo z toho nie je pre ľudí

je preboha






***


tvoj domov je len tam

že nie je

je iba vtedy

aby zatiaľ






***


v momente zrkadla 

zvážnel vzduch

Judášovo srdce líže mačka

veď sa toľko neboj






***


nedeľa je 

bolestivý deň liečenia 

dutina oblepená Bohom

 

s povrchmi

hltám hĺbky

 

bola by to teraz iba

polovica pravdy

ešte nestojíme proti sebe

dostatočne

statočne

 

fotografiu neprehlbuje iná

báseň 

ale tá istá láska

lenže –  láska... 

 

písať len z bolesti je

nepochopenie

 

asi ako trikrát udrieť do srdca

a nazvať to 

do pŕs