Martin Melicherčík (1977) je výtvarník a básník žijící v Bratislavě. Minulý rok oficiálně debutoval sbírkou básní Mŕtva kaviareň, kterou vydalo nakladatelství Brak. Jeho tvorba byla vícekrát oceněna v soutěži Básne SK/CZ či jiných literárních soutěžích.
Jožko
Akoby niekto otočil gombíkom a poriadne to vyhulil
keď Ö3 išlo na anténu, ktorú načrtol tuším ešte Da Vinci
basy, pulz diód, občas zašumelo stereo
walkman poležiačky, na kazetách depeš…
amplióny plašili radiačný mrak
Sonic Youth práve vychádzali zo skúšobne s indexom toluénu
keď spadla opona, v strihnutej scéne za barikádou skapínalo detstvo
a keby sa Cobain nezastrelil, nedávalo by to celé zmysel
ó velebím ťa – hluk! Zvratky, betón, nádeje –
čistý východoeurópsky gýč, hovorieval trochu hrdý
Po pár pivách to pripomínalo Island – večná zima a splín
zo všetkých strán ohraničené tisícročím
po nociach odtiaľ prichádzal vždy nový zvuk
vábil do garáží za mestom, kde sa fajčili kradnuté marlborky
do luxusných suterénov zariadených v štýle trash brut
večery boli high a všade kulminoval flow
a punk – dead už pred desiatou
Super je zapnúť bedňu, stlačiť pedál a hrať najebaný
hrať s elektrickým zmyslom pre samovraždu
hrať tichučko a potom zas tvrdo rozkývať balvan čo ti visí na krku
dnes večer hrať a hrať a hrať – cestou dole čiernym mestom
s pohľadom a dušou celou čiernou – bez vymazaných spomienok
aby sa rána prestali opakovať
hral aj tento piatok
tu na rohu
Mona
Príšerný deň
medzi dôležitými vecami
sa stratili tie podstatné
na protest pôjde tento piatok
rušným mestom mĺkva ako pustatina
v lodičkách od T. S. Eliota
celý otec
pestuje mango, rovnaké jazvy
zvyšok je irónia
Stále ona
ale iná
Cíti, lebo vie
učí, lebo prežila
zamyslene vchádza do podchodu
v rovnaký čas na rovnakom mieste
ruch križovatky uspal embryo
otvorením okna sa znovuzrodí
zatvorením stratí nadhľad, nebyť toho
príšerného dňa
ešte stále by mohla
dve-tri kávy denne
Adam
Bol tu prvý. Už od pol piatej, dnes má rande
je to ten foter v drese Juventusu. Ako vyplašená zebra
v kopýtku zviera pollitrák. Je to tu pre všetkých, napadne mu
tu môže každý piknikovať ako mŕtvola v Medickej
Dnes kazil všetkým náladu ako ruka trčiaca z hladiny
čo drží mobil, z mobilu vyteká slza
ako punkerka v červených lodičkách, Mona Líza
v reklame na kritické myslenie, kyslíkom priotrávený bežec
známy autor so zaťatou päsťou
prevesenou cez vešiak…
Pri pohľade z diaľky
detaily utrpenia
automaticky konvertujú
na ďalšie pixely.
Adam sa šiel vyšťať. Ešte napísal:
SVETOVÝ PORIADOK 2.0 pod svoju tvár v zrkadle
v štvrti, kde kamery strážia ulity, západajúce
slnko oslepuje displeje. Nečudo, že si Adam chcel
niekoho rýchlo nájsť
Dievča, ktoré fetovalo kaviarne
Otvorením okna do ulice vzniká
prepadnutý priestor – zovretý
zenom dopravných zápch
výparmi nudy a treťou svetovou
po hodine jogy (ako každý september)
na povel vyráža
proti sebe samému, padá
proti nej samej
V bytoch sa už svieti
možno pozorovať siluety
ako sa opakovane strácajú v dave
ako sa opakovane vynárajú len tak v uteráku
s detskou hračkou v rukách
Až zvuk mesta zanikne v stmievaní
(… ulica dovrie, svetlá dovrieskajú… atď.)
okolo špinavých tanierov dokráčajú miestne komunity
električka vyzvoní bezcitne pohodené nohavičky
prach v bytoch sa utíši, nechty doškriabu
poslednú výčitku
na rad príde ďalšia dávka kávy
a priestor sa opäť o kus prepadne
Ex
Mala to byť ďalšia sladká noc
v rozostavanej katedrále
uprostred mámvpičingu
pod dohľadom prebytkov
v svetle digitálnych vitráží
O tweet neskôr
sa všetko zúrivo mení
na boj o pohodlie
Duch skúšobne
Tú chladnú barabizňu sa nedalo nemilovať
Jej najlepšie roky (pred demoláciou)
...elektrina načierno, vlhkosť chlípnej skrýše
drevená brána, čo vždy brnkla o acetón
Ten módny squat bol veľké sústo
ľudia sa zvykli nakaziť
časticami o veľkosti čiernej myšlienky
rok deväťdesiatpäť, golden hour nadržane líže
strechy mesta, názory zo secondhandu
všetko ešte lacné
v tieni dvora šlape nekorektnosť
pod fasádou presvitá
umieranie s prestávkou na obed
– záver dextrínových čias
kňazi vo fastfoodoch
podávajú denné menu
s vôňou piva pod bránou
skoro na jar
medzi deravými činelami a gitarou z tretej ruky
v ušiach večne zaľahnuté, dedov kabát, flanelka
uzimené dievčatá
debaty bez slova
na brčku za divadelným bufetom
namiesto mobilov
oči
Plagát z roku ’77 (na chodbe k WC)
Šerosivý sneh
padá od rána, zaklína
čiernobiele predmestie do ďalších Vianoc
je to 15 minút chôdze cestou
okolo bitúnku
V zablatenom vesmíre žena
bez slova podá mužovi dieťa zabalené
do oranžových zábleskov železničných dráh
nie kvôli tichu, ale dosahu – na špičkách
siahajú na pravdu nad pravdou
December sa roky
vlečie po čiernych horách
dodnes je možné zazrieť rešpekt
z nudy na plagáte
z nacvičovania pravdy
z tvorenia partie
Muž po transplantácii
Len nedávno ho sem premiestnili
dostal kľúče od bytu, džob, manželku, deti
starý život sa vytratil
carpe diem!
Premiestnenie prebehlo úspešne
boli aj živé kvety, slzy
pomaranče všade okolo polohovacej postele
kde staré telo novým mozgom premýšľalo
kto vlastne umrel
kto prežil
