Marcela Spiššáková (* 1979) už delší dobu publikuje na webu pismak.cz. "Svojimi textami (recenziami, reflexiami a inými textovými útvarmi) prispievam do viacerých slovenských časopisov a webzinov (napr. Changenet, OSA, Aspekt, Glosolália). Najradšej píšem básne," říká o sobě žena, která "žije v Bratislave so svojou priateľkou Lýdiou a mačkou Lilly".
pláž
nemám rada ľudí
ale tá vzdialená vrava
odraz hlasov o hladinu jazera
džavot detí
zvuk prúdiacej vody
z neďalekého toboganu
už je to dávno
pozorujem tvoju vynárajúcu sa hlavu
vzďaľuješ sa mi
približuješ sa
vyzlečená z gravitácie reality sa vraciaš k sebe
cesta
ponáhľam sa do práce
keď tu sedím
rozmýšľam nad jej perami
a nad koncom sveta
a nad kožou na mojich chodidlách
je tu teplo
nachvíľu zabúdam na všetky musím
som ako dieťa v kočíku
si šťastný?
chýbajú ti zuby
a smrdíš potom
trolejbus pokračuje v ceste
veľa príbehov nestihne jeho konečnú
j. l.
mačka je schovaná pod dekou
vonku spŕchlo
horúčavy zvyšujúce riziko samovrážd pokračujú
julie lescautová je nepozerateľná
le passé devant nous
nič už zo mňa nebude
som
som nevyžehlené tričko
som úzkosť v preplnenej reštaurácii
koncert
sedíme v prvom rade
a priamo pred nami
spieva ona
mám pocit
že mi rozumieš
keď tu pri mne sedíš
a dívaš sa jej do výstrihu
a možno nevidíš to isté
možno je to klamstvo
fatamorgána snov
za ktorými sme zavreli dvere
ako keď som mala 16
bubnujem si dlaňami do stehien rytmus
tých piesní
a je mi ľahko
možno práve pre takéto pocity
má život zmysel žiť
ticho filozofujem
o večných návratoch
zatiaľ čo čítam
jej tvár
zajtra bude spievať
niekomu inému
a my o tomto čase
budeme spať
talianka
tá slnkom pripečená talianka
ležiaca na sun bed za 5 evri
je vyvedená z miery
rovno pred jej očami
sa usadili dve lesbické ženy
z jej pohľadu je zrejmé, že to, čo vidí, je hnus, ktorým opovrhuje
pošepne čosi o tom manželovi
je zvedavý, otočí sa, je si vedomý toho, že cez slnečné okuliare nevidno jeho oči
vchádzame do vĺn mora
nádych
a potom výdych pod vodou
iná perspektíva
niekedy nedokážem
odložiť nabok
fascináciu tragédiou
stojím na streche
spolu s nimi
mám v sebe spokojnosť
ako keď som sama
tu hore je to
celkom iná perspektíva
výhľady do diaľky
odpútavajú od
prítomnosti
uvoľním sa, keď sa uvoľní
prechádzam sa po obvode strechy
a potom všetci fotíme dieru v izolácii
slovo
ak by sa dalo vypísať
z hocičoho vypísať
zobrať úzkosť
a urobiť z nej slovo
písmená
a napísaním toho slova
by odišla
nie je to len prúdenie vzduchu
je to dôkaz
žiadne dvere sa nezavrú
snažila som sa uniknúť
príbehu o mne
pravidelnými rituálmi
už viem, čo mi je
dýcham
a pritom počítam
som tá, čo ti kazí život
jeden dva tri štyri
som tá, čo ti kazí život
päť šesť sedem
a osem je výdych
dá sa s tým zmieriť?
život je zvláštna štafeta
všetko
čo zažijem
odovzdám
v inej forme
vždy odovzdám
aj vtedy
keď nechcem
posratý život
vyliečim sa
keď sa stratí
môj pôvodný príbeh
a tak píšem