Děkujeme za vaši podporu v soutěži Blog roku Magnesia Litera. Nevyšlo to, nevadí. Poezie žije dál!

Mária Ferenčuhová

neděle 30. listopadu 2014

Mária Ferenčuhová (*1975) je básnířka, překladatelka a filmová badatelka.

Je docentkou na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislavě, kde přednáší teorii a dějiny dokumentárního fimu. Z francouštiny překládá prózu, poezii i odbornou literatutu. Doposud vydala tři sbírky básní: Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008) a Ohrozený druh (2012).

K textům, které si zde můžete přečíst, uvedla: "Je to zopár básní z knihy, o ktorej si ešte netrúfnem povedať ani to, že sa pripravuje. Akurát sa tak pozvoľna črtá. Kniha (raz) bude pozostávať z viacerých tematicky príbuzných textov, ktoré však budú mať výrazne odlišnú poetiku."

Zde (http://www.mixcloud.com/radiofm/nedelna-chvilka-poezie_fm-maria-ferencuhova-5102014/) si můžete poslechnou rozhovor s autorkou a několik básní v podání Márie Ferenčuhové na spřáteleném projektu Nedeľná chvíľka poézie_FM.



Anamnéza


Otec zomrel v 37 rokoch na chorobu srdca,
matka žije, syn zdravý, anamnéza
z psychiatrického hľadiska
bezvýznamná.
Bežné detské choroby,
nelieči sa, lieky neberie,
pred siedmimi rokmi operácia brucha:
vnútorné zranenie po bodnutí nožom.
V slobodnom povolaní. Inak čašníčka.
Žije sama, t. č. na ubytovni, fajčí 10 cigariet denne,
pije 2-3 litre vína za týždeň.

Na svitaní ju susedka našla
na balkóne polonahú
vyklonenú cez zábradlie
vykrikovať, že konečne nastal čas.
Je pri vedomí,
kontaktná,
dezorientovaná,
používa vulgarizmy.

Po 14 dňoch hospitalizácie
stabilizovaná, nálada prejasnená,
výborne odpovedá na liečbu.
Dnes ráno prepustená
do ambulantnej
starostlivosti.





Zápaly


Mám v tele zápalové procesy.
Najmä v žilách a v lymfatických uzlinách.
Kĺby mi puchnú, čítala som, že to môže byť
dna alebo reuma.
V mojom tele stoja pocity.
Sú silné.
Každá situácia vo mne vyvoláva reakciu.
Neľutujem minulé.
Mám všetky pocity naraz.
Je tu clivota, cnenie,
je tu stále veľká vášeň,
ku všetkým.
Je tu hnev, dokonca aj závisť,
silné pichnutie v päte,
stiahnutie ľavej komory.
Nemôžem stáť na celých nohách,
nesiem sa na prstoch.
Padla mi klenba. Najskôr krížová a potom
oblúk medzi špičkou a pätou.
Krv v žilách lýtok tlačí na chlopne,
krv sa chce vracať,
žila sa vydúva.
Väzivo už nevládze držať črevá v bruchu,
aj brucho sa vydúva.
Mám v bruchu všetky pocity,
toxické látky,
v mozgu mám ortuť.
Niekedy sa tlačí do očí,
kútiky sa mi ňou ligocú.
Niekedy mám ortuť na jazyku,
oťažievajú mi pery,
občas sa vyvalia von.
Nechcem sa usmievať.
Niekedy som taká plná,
že si ostrými predmetmi otváram
všetky záhyby,
vypustím jedovaté plyny,
nastrihnem hrádzu
a leje sa zo mňa kolomaž.

Som s touto váhou sama.
Všetci sú vo mne,
vo vnútri,
ale nič nehovoria.





Niečo sa mohlo stať


Niekedy okolo deviateho júla
som prestala rozoznávať, čo je skutočnosť...
Povedala som im, že neviem, čo sa stalo.
Že sa mohlo stať niečo, čo si nepamätám.
Veď aj to, čo si pamätám, je matné.
Útržky celkom obyčajných vecí:
srsť psa, kalná voda,
zauzlený čas.

Keď odtlačili skriňu, videla som
za ňou dvere: nedoliehali,
boli plechové a dolu pokrivené.

Vtedy som pochopila, že fotky
nalepené na dne šuflíka
som tam nevložila ja.
Ani rukopis asi nebol môj.
Videla som, že za dverami
je ďalšie schodisko a ďalšie dvere,
za nimi bývali tí,
ktorých som stretávala
v pivnici.

Keď som sa obrátila,
v tmavom byte už nestáli muži
v uniformách, stála tam ona,
akoby tam bola vždy, celý ten čas.
Urobila som niečo zlé?
Urobili mi niečo zlé?
Na konci chodby sedemkrát odvislo

zrkadlo.





Predsa len


Predsa len bol
aj v našej rodine jeden,
ktorému podobne horela hlava,
zvonka len studená koža a suché vlasy,
a pritom sa nezastavil pred ničím.

Zanechal vo mne veľa,
veľa sa vyplavilo,
a žilo ďalej svojím svojím životom.

Neraz si doráňal čelo,
a to, čo zo mňa neskôr vypadlo,
sa napokon tiež takmer zabilo na schodoch,
takmer si rozpučilo hlavu:
aj v tejto hlave často horelo.

Potom to prešlo.
Už som si myslela, že to bude navždy,
ale prešlo to, telá sa postupne rozrušili,
porozbíjali, zvnútra sa pokazili, zotleli,
ostala iba škrupina.

Vábim na ňu smrť,
ani tá nechce,
česť jej pamiatke.






Profilový obraz


V nemocničnej samote
zdanlivo nie som sama.
Na obrazovke slová podpory.
Od dojatia takmer nedýcham.
Tekuté kryštály v očiach,
aj v pľúcach stále prší.

Ani zem by viac vody nevpila.

Posledná fotka,
v ktorej sa moja tvár
stáva akvaparkom
(priesvitné trubice tobogánov
vychádzajú z nosa,
iné sa zabárajú do žíl),
bude naveky aktuálna,

ak si ju trúfnem
zavesiť,
ak ešte vôbec
vládzem pohnúť prstom.





Meteor


Pripravili sme ti strašnú smrť.
Nechali sme ťa klbčiť sa so šelmami.
Mysleli sme si, že si jednou z nich.
Dovolili sme ti skrížiť mliečne zúbky s ihličkami,
lastúry mäkkých nechtov s pazúrmi.

Naše predĺženie,
ružová niť
zauzlená  v živom
klbku chlpov, šliach
a pružných kostí.

Uprostred umelého
pralesa, ktorý treba trikrát denne zalievať,
aby sa nezmenil na pustatinu,
akou bol doteraz.

Pokojná, nenápadná chvíľa
zauzlenia. Skok do ticha
rytmizujú iba
milióny cikád.

Posledé úvahy šesťročného:
Kto vystrihol slnko,
aj keď páli,
kto nám ho neúnavne
ponad hlavy posúva?
Kto si po oblohe
púšťa meteory?

Je svet taký, aký ho vidím?
Som naozaj tým,
kým si myslím, že som
bol?





Slapové javy


Jednoducho vyšli z lesa.
Celé stádo pomaly
vykročilo k mestu,
kopýtka klopú
na asfalt:
autá sa rozostúpia,
vylejú sa z ciest.

Srny a srnce
zamierili k domom,
pokľaknú pred bránami,
skladajú telá na trávniky,
chodníky, vozovku
i križovatky.
Monotónne bľačia,
no odvracajú hlavy,
ak ich chce niekto pohladiť.

Každý deň
nové a nové druhy
strácajú plachosť.
Prichádzajú k nám,
hľadia nám do očí,
vedú nás k moru.

Bez strachu
spolu prestávame dýchať.